Neverim.sk

Je dobré vedieť viac…

Vyberáme len to najlepšie: 10 najlepších filmov roku 2010

01 Čierna labuť

Natalie Portman balansuje nad priepasťou šialenstva

V psychologickej dráme Čierna labuť z prostredia newyorskej baletnej scény zavedie vizionársky režisér Darren Aronofsky (Wrestler, Fontána, Requiem za sen) divákov na mrazivú cestu do vnútra mladej baleríny, ktorá sa kvôli vytúženej úlohe v Labuťom jazere stane až desivo dokonalou.

Snímka sleduje príbeh Niny (Natalie Portman), baleríny newyorského baletu, ktorej život je, podobne ako život všetkých v tejto profesii, pohltený tancom. Žije s matkou Ericou, bývalou balerínou, ktorá svoje profesijné ambície nenaplnila, a tak aspoň nadšene podporuje kariéru svojej dcéry. Umelecký šéf baletu Thomas Leroy (Vincent Cassel) sa rozhodne vymeniť pre novú sezónu v Labuťom jazere primabalerínu Beth Macintyre (Winona Ryder), Nina je jeho jasnou voľbou. (zdroj: http://www.velkaepocha.sk)

 

02. Kráľova reč

Príbeh začína krátkym textom, ktorý vysvetľuje situáciu vojvodu z Yorku. Za necelé 3 minúty sa dozvedáme všetko dôležité. Vojvodu hrá Colin Firth, ktorý má zvučné mnohoslovné kráľovské meno, budeme ho volať Bertík, ako sa neskôr ukáže. Koktavý budúci kráľ sa desí pomyslenia na rozprávanie pred ľuďmi, pretože už zažil poriadne trápne chvíle pri svojich nepodarených výstupoch. Tie ďalšie majú mať oveľa vyššiu prioritu – „názov filmu“. Pre dvadsiate roky je novinkou nástup rádia v britských domácnostiach, a tak to napätie ešte vylepšuje. Možno si viete predstaviť pohľad zdeptaného koktavého kráľa na mikrofón s blikajúcim červeným svetielkom. Jeho žena Alžbeta (Helena Bonham Carter) sa po neúspešných sedeniach s doktormi snaží mužovi nájsť niekoho „iného“. Narazí na logopéda, ktorý používa menej tradičné prostriedky a dohodne sa na podmienkach sedení. Geoffrey Rush stvárnil úlohu kráľovského krku ako prototyp vzorného herectva. Je v tom anglický chlad, presné pravidlá, ich dodržiavanie, ale aj myslenie na to ľudské. Nie vždy sa darí život simulovať do príjemných situácií, a Angličania to zvládajú s ich štýlom humoru veľmi konštruktívne. Bertík je monarch, ktorý má všetky atribúty výchovy, múdru ženu a dnes už známe dcéry, ale ďalším bremenom mu je otázka svojho staršieho brata a blížiaca sa II. svetová vojna. Starší brat má po umierajúcom kráľovi prevziať ľud, no nestíha byť príkladom ani pre seba, fláka sa po večierkoch, je zlým obrazom rodiny, chce si zobrať rozvedenú a nevidí význam v nasledovaní ničoho otcovho. Bertík tieto všetky jamy zapĺňa bez problémov, ibaže koktá a nik ho od začiatku neberie veľmi vážne. Na trón automaticky prichádza brat, no dlho sa tam nezdrží a po krátkej dobe sa menuje mladší vojvoda z Yorku. Už len jednoduchá inaugurácia, z pohľadu počtu slov, ktoré nástupca povie, je mu pomaly hypnotizujúcim problémom. Sedenia o poruche reči sa menia na psychologické terapie. A toto už je prízvučné pre anglický štýl – kráľ sedí u „dvorného šaša“, aby ho presvedčil, že musí vládnuť a naučil ho plynule rozprávať.

Ani sa nečudujem toľkému počtu nominácií, lebo film má (nad)prirodzene pevnú výstavbu a zdá sa byť až samozrejmý. Pre tých, koho nezaujíma táto samozrejmosť, sa odmení okamžitým vhupnutím a konečným vypľuvnutím z neho, bez toho, aby sa niečo nasilu stalo. Avšak pre tých zvyšných ostáva toho oveľa viac. Herectvo je na pokraji najmenšieho detailu, a to možno až trochu zaráža, lebo niekedy vidno rys pravítkom. Ľudia, ktorí vedia ako, majú problém najmä so správnym zanietením, tu sa to niekedy pohybovalo podľa veľmi určitých vzorov. Tipujem Colina Firtha na Oscara za hlavnú úlohu ! Je pekné film obdivovať, kým plynie jeho minutáž, no som zvedavý, či si na to niekedy spomeniem, keď sa debata dejepisne zvrhne k tejto udalosti. Asi áno. V každom prípade, ide o film, o ktorom poviem každému: „Pozrite si to, v podstate ide iba o to, či vás to bude baviť alebo nie“, alebo či sa chcete pozrieť na to, ako sa film robí na najvyšších hollywoodskych kopcoch ovenčený divadelnými legendami dosiek sveta a preskúmaným každým centimetrom výpravy, pretože sa to dá aj poriadne, i keď dosť na sucho, ale užiť ! (zdroj: http://www.feelingmovies.sk)

03. Skutočná guráž

Akú veľkú guráž musí mať štrnásťročné dievča, aby pomstila otcovu smrť? Odpoveď ponúkajú najúspešnejší hollywoodski bratia Joel a Ethan Coenovci v temnom westerne Skutočná guráž.
Herecký objav Hailee Steinfeld na krvavej ceste za pomstou sprevádzajú Jeff Bridges ako jednooký šerif Rooster Cogburn a Matt Damon v úlohe Texas Rangera LaBoeufa.

Otca Mattie Rosovej zabil štvanec Tom Chaney (Josh Brolin), ktorý následne utiekol do indiánskych teritórií, kam naňho svetská spravodlivosť dosiahne len veľmi ťažko. Mattie je na svoj vek nezvyčajne vyspelá a pragmatická a má tak jasnú predstavu ako spravodlivosti pomôcť. Najme si Roostera Cogburna, legendárnu predĺženú ruku zákona, ktorej štít povážlivo hrdzavie pod hektolitrami vypitého alkoholu. S Cogburnom sa vydávajú v Chaneyho stopách. Nejdú ale sami. Sprevádza ich trochu uvravený Texas Ranger LaBoeuf, ktorý chce štvanca chytiť za inú spáchanú vraždu. To vytvára v tíme prenasledovateľov silné napätie, pretože Mattie trvá na tom, aby Channey pykal len za vraždu jej otca. Lenže v panenskej krajine, kde nebezpečenstvo číha na každom kroku, musia spolupracovať, pokiaľ chcú prežiť, aj súperi.

Rovnomenný román Charlesa Portisa bol už raz sfilmovaný, v roku 1969 s Johnom Waynom v hlavnej úlohe. Súrodenci Coenovci i tak natočili remake, ale adaptáciu pôvodnej predlohy.
„Príbeh rozpráva premúdrelé štrnásťročné dievča a práve tým je film výnimočne silný a zároveň zábavný. Pripomína to Alenku v ríši divov, pretože i tu sa malé dievča ocitá v prostredí, ktoré je, mierne povedané, exotické,“hovorí Ethan Coen. Vďaka tomu mohli bratia vo filme skombinovať osvedčené prostriedky, kvôli ktorým už doma nemajú kam dávať filmové ceny – až na kosť obnažené emócie, čierny humor, bizarné momenty a surovú brutálnu realitu.

Aj keď Coenovci môžu vždy spolupracovať len s tými najlepšími, od počiatku bolo jasné, že kľúčom k úspechu bude nájdenie tej pravej Mattie. Vekom a vizážou malého dievčaťa, povahovo zrelej a dospelej ženy. Po úmornom niekoľkomesačnom castingu si nakoniec vybrali Mattie, ktorá kvôli autenticite prišla na hereckú skúšku v roztrhaných šatách z Armády spásy. „Som ako Mattie. Tiež viem, čo chcem, a pokým to nezískam, neprestanem o to usilovať“, hovorí Hailee. (zdroj: http://www.moviemania.sk)

04. 127 hodín

Inšpiráciu našiel režisér v knihe Arona Ralstona, v ktorej mladý horolezec opísal svoje krvavé dobrodružstvo. V piatok sa adrenalínové vzrušenie milujúci mladík vybral do kaňonu Blue John. Aby strávil víkend – ako vždy – lezením po skalách a objavovaním hlbín v nich ukrytých. Cestu mu skrížia dve dievčiny, ktoré zablúdili. Ukáže im smer, kus cesty ich vedie a potom už kráča sám.
Keď sa preplieta úžinou medzi skalami, jedna sa uvoľní a padne mu na ruku. S poltonovým balvanom nepohne. Vody a jedla má málo. A široko-ďaleko niet nikoho, darmo volá o pomoc. Šesť dní sa usiluje dostať z pasce a ujsť smrti. Prepadávajú ho spomienky na rodičov, sestru aj priateľku, ktorá ho opustila. A pokúšajú ho aj vlastní démoni. Napokon vyrieši bezvýchodiskovú situáciu drasticky. Za pomoci tupého nožíka nechá kus ruky pod skalou.
Dynamickým strihom a vizualitou pripomína začiatok komornej drámy Trainspotting. Je hravý a bláznivý. Postupne sa nálada mení. V rozohranej dráme stoja proti sebe len muž, ktorého zaskočila priveľká dávka smoly, a kameň, zosobňujúci ľahostajnosť prírody. Silný príbeh, ktorý napísal sám život, mrazí. Filmový charakter nebolo treba priveľmi domýšľať. Človek, ktorý dokázal prežiť to, čo Ralston, musí mať nepredstaviteľnú vnútornú silu. Vo finále napokon dostane miesto osobne aj samotný hrdina, ktorý ani po kruto boľavej skúsenosti nezanevrel na svoje adrenalínové lásky.
James Franco, ktorý je v úlohe Arona Ralstona takmer stále na plátne, zvládol svoju postavu vynikajúco. Herecky aj fyzicky. Za výkon vo filme 127 hodín ho americkí filmoví akademici nominovali na Oscara.
S obrazom pracuje Danny Boyle až magicky. Strieda zrnité detaily malej kamery, s ktorou Aron dokumentuje svoje dobrodružstvá, s čistými zábermi kamery filmovej. Znásobuje hĺbku drámy, s ktorou musí mladý muž bojovať. A dostáva sa hlbšie do duše nešťastníka. Obrazmi buduje kontrast osamelého muža a nádhernej prírody. Často delí plátno na tri pásy, v ktorých rozohráva iné situácie alebo sleduje jeden z rôznych pohľadov. Rytmom rozprávania a strihom stupňuje napätie, aby až vo finále dovolil divákovi vydýchnuť.
Film 127 hodín je obrazovo aj myšlienkovo fascinujúcou štúdiou človeka v hraničnej situácii. (zdroj: http://www.pravda.sk)

05. The Fighter

Hvězdně obsazené biografické drama The Fighter v hlavních rolích s Markem Wahlbergem a Christianem Balem vypráví skutečný příběh o nepravděpodobné cestě Mickyho Warda za boxerským titulem v kategorii velterovy váhy. V jeho rockyovské cestě jej vedl nevlastní bratr Dicky, bývalý šampión, který kdysi úspěšnou kariéru vyměnil za drogy a kriminální činnost. Touha porazit soupeře v ringu se mění i v boj za rodinu a vlastní hrdost. (zdrj:www.csfd.cz)

06. Počiatok

Základná premisa je jednoduchá: ide o špionážny thriller, v ktorom ako miesto zločinu figuruje ľudská myseľ. Hlavný protagonista Dom Cobb sa špecializuje na sofistikovanú oblasť mentálnej špionáže – krádež myšlienok. Počas zámerne navodeného stavu snenia kreuje priestor a dej, v ktorom sa danému objektu vkradne do mysle a odcudzí jeho abstraktné „vlastníctvo“. Zlom nastáva, keď mu nový klient ponúkne výzvu presne opačného charakteru – myšlienku obeti nie ukradnúť ale nepozorovane implantovať, vštepiť tak, aby uveril, že je jeho vlastná (inception znamená vloženie, zrod). To, čo sa spočiatku javí ako mission impossible, má byť Cobbovou poslednou a najťažšou úlohou. Asistovať mu bude dlhodobý spolupracovník a plánovač Arthur, podvodník-ekvilibrista Eames, expert na sedatíva Yusuf a študentka architektúry Ariadne disponujúca výnimočnou imagináciou a priestorovým videním. Okrem náročnosti celej akcie sa bude musieť Cobb konfrontovať aj s démonmi osobnej povahy: duchom mŕtvej manželky Mal zjavujúcej sa v snoch, neustále sabotujúcej jeho kriminálne misie a s ňou spojeným bremenom viny a zármutku uzavretým do temných zákutí jeho mysle.

Nolan vybudoval do seba uzavretý vesmír s filigránsky prepracovanou mytológiou. Popri tom neustále odhaľuje jeho fikčnú povahu, krehkosť a záludnosť jeho zjavnej konštrukcie. Divák je po celý čas vnorený do deja, a zároveň provokovaný nemožnosťou úplného uchopenia mystéria kdesi vo vnútri. Na úrovni kompozície sa režisér snažil o čo najvyššiu mieru zrozumiteľnosti. Najskôr sme svedkami nácviku akcie, počas ktorého postavy poskytnú výklad pravidiel hry, pomenovanie jej bielych miest a nástrah. Potom nasleduje samotná exekúcia/ prevedenie. Najväčšou záťažou diváckej percepcie je fakt, že ona mentálna misia sa uskutočňuje v niekoľkých snových vrstvách. Okolnosti jednej pritom fundamentálne ovplyvňujú priebeh ďalšej a dovŕšením koordinovaného chaosu sú úplne odlišné časové súvislosti medzi nimi. Pozícia diváka je kdesi uprostred tejto interaktívnej „adventure“ hry. Stáva sa epicentrom skladačky, ktorú si zostaví svojpomocne vo vlastnej hlave. Ak je Nolan architektom svojej katedrály, potom divák vstupuje do jej vnútra, stredu a pôsobením jeho vnímania začína dielo existovať a rozpínať sa v čase a priestore jeho mysle.

Asi ako keď v Pálffyho paláci vstúpite do Krénovej Pasáže – simulácie nekonečna vystavaného z hradby kníh. Vnímanie tejto ilúzie a zároveň uvedomovanie si jej trikovej povahy vám simultánne splynú v jediný stav mysle. Podobne sa mohol cítiť protorenesančný divák tvárou v tvár novému objavu – paradoxu perspektívy – pri pohľade na Mantegnove fresky Mŕtveho Krista (ležiaca figúra zobrazená v prudkej perspektívnej skratke) alebo Svätú trojicu (hĺbka priestoru naznačená zvažujúcou sa klenbou imitujúcou tretí rozmer).

Rozložené akordy priestoru a času znejú Počiatkom v komplexnom symfonickom geste. Nechcem tým povedať, že Nolan stvoril dokonalú filmovú katedrálu – isteže, na prvý pohľad sú niektoré piliere (vnútorný rozmer postáv) len na hrubo otesané a tabuľový oltár (motivácia hlavného hrdinu) trpí istou insitnosťou vypracovania. Gesamtkunstwerk Počiatku však nie je len holým súčtom vlastných častí, jednotlivé komponenty sú súčasťou širšieho kontextu diela a nemožno ich vnímať oddelene. Preto je schodnejšie pristúpiť k čítaniu tohto filmu ako fikčného ideologického stroja zaujatého vlastným mechanizmom. Režisérovo kreatívne alter-ego Cobb sa v ňom rozkladá do viacerých podôb jedinej bytosti. Každý člen týmu personifikuje odlišný tvorivý princíp a je zbytočné v nich hľadať postavy s psychologickým rozmerom. (Preto je pre mňa slabým miestom postava Ariadne, ktorá je nedostatočne prepracovaná a vďaka ironickému civilizmu a nezrelosti Ellen Page aj úplne nevierohodná.)

Príznačné pre Nolanovu obrazovú koncepciu je opakované zaraďovanie krajinných „establishing shots“ (záberov vo veľkom celku snímajúcich mestský horizont mrakodrapov videných z oblačnej perspektívy). Fungujú ako ticho pred búrkou imaginácie, maketa krajiny, ktorá bude vzápätí ohýbaná v escherovsko-dekonštruktivistickom duchu. „Landscapes“ sú vedomím snívajúceho pretvárané v „dreamcapes“ a naznačujú, aké netušené perceptívne rozkoše môžu poskytnúť gangsterské misie operujúce na území ľudskej mysle (čosi ako „mind safari“). Scéna architektonickej skladačky (model Paríža zapadajúci ako plášť kocky sám do seba) je vlastne prospektom/ teaserom ukazujúcim, čo všetko sa môže objaviť vo vašom zornom poli, ak sa podujmete na výpravu s Nolanovou „mentálnou cestovnou kanceláriou“. Dôležité však je, že Nolan nikdy nenechá zvíťaziť formu nad obsahom – beztiažový súboj v hotelovom koridore sme videli už v traileri, no skutočne strhujúcim sa stáva až poznaním jeho príčiny.

Pri uvažovaní o povahe snívania ako takého sa niektorí možno nestotožnia s režisérovým modelom striktne racionálneho, uvedomele programovaného procesu. So surrealistickou definíciou sna ako „diktátu myslenia bez akejkoľvek rozumovej kontroly“ Počiatok vskutku nemá veľa spoločného. Preto je výrok „Bond meets Bunuel“ použitý v súvislosti s týmto filmom zaujímavý skôr obsiahnutým paradoxom (snívajúci stroj), než že by skutočne pomenovával podstatu veci. Režisér za výdatného spolupôsobenia kameramana Wally Pfistera a skladateľa Hansa Zimmera vytvoril kanonické dielo, ktoré sa nielen nerozpakuje myslieť, ale myslenie povyšuje na najslastnejší druh zábavy. (zdroj: http://www.kinema.sk)

07. Láska a iné závislosti

Jamie Reidy (Jake Gyllenhaal) je dílerom Viagry. Keď sa však stretne s očarujúcou Maggie (Anne Hathaway), ktorá trpí Parkinsonovou chorobou, vzniká medzi dvomi odlišnými typmi ľudí nekonvenčný romantický vzťah. (zdroj: http://www.kinema.sk)

08. Sociálna sieť

David Fincher sa opäť raz pokúsil o pitvu času, v ktorom sa práve nachádzame (podobne v Klube bitkárov). Namiesto toho, aby ho rozložil do jedného ľudského života, v ktorom sa takmer neosobne zrkadlí chod dejín (Podivuhodný prípad Benjamina Buttona), vykonal jeden chirurgický rez udalosťou, ktorá dejiny/prítomnosť pomohla zadefinovať. Ide o založenie Facebooku, kastrólu, v ktorom sa premiešava súkromná všednosť, kde sa čas paradoxne rozmieňa na drobné a vo veľkom celku smeruje kamsi dostratena. Tam by smeroval aj súkromný spor jeho zakladateľov, nebyť faktu, že predmetom sváru je organizmus, ktorý dnes na každodennej báze používa okolo 500 miliónov ľudí. Fincherov film teda nie je len malicherným naťahovaním sa o miliardy a prestíž, ale aj shakespearovskou drámou boja o podiel na nesmrteľnosti.

Tá sa celkom (ne)prekvapivo zrodí zo svižnej slovnej facky, na ktorej konci sa ozve „si hajzel“. Mark Zuckerberg, študent Harvardu sa vzápätí ponáhľa rozblogovať svoju (teraz už ex)priateľku Eriku na márne kúsky a v pokračujúcej myzogýnskej ráži sa nabúra do školského systému a rozpúta zlomyseľnú hru porovnávania atraktivity spolužiačok na základe ich fotiek. Táto truc-game s názvom Facemash spôsobí za noc senzáciu, preťaženie miestnej siete a stane sa odrazovým bodom jeho kariéry a akousi východiskovou platformou pre Facebook. Krátko na to založia Zuckerberg s priateľom/spolužiakom Eduardom Saverinom sociálnu sieť thefacebook.com vyhradenú pre harvardskú komunitu.

Ide však o ideu, ktorú Zuckerberg údajne odcudzil bratom Winklevossovcom, príslušníkom miestnej študentskej aristokracie po tom, čo ho ako programátora zasvätili do pripravovaného projektu on-line zoznamky. Facebook expanduje z jednej školy na druhú, do hry vstupuje pokušiteľ Sean Parker, zakladateľ Napsteru a so svetáckou megalomániou vovedie Marka do veľkého sveta miliardových obchodov na západnom pobreží. Saverin je pomaly odsúvaný mimo hru, vzťahy založené na túžbe po prestíži a neosobných väzbách sa začínajú rúcať, čoho výsledkom sú vzájomné žaloby medzi protagonistami v rôznych kombináciách. Ich rozuzlenie nie je dôležité ani v reálnom živote, ani vo filme.

Fincherov Zuckerberg je monotónny génius s jasnou víziou, ale aj arogantný, povýšený egoista. Tragický hrdina, ktorý kdesi v rohu večne ťuká do klávesnice, odizolovaný od skutočného sveta. Táto sociálne retardovaná bytosť sa stáva stvoriteľom sociálnej siete a symbolom doby tým, že sa bezohľadne správa k ľuďom, ktorí sú „normálnejší“ a sympatickejší než on.

Režisér vpašoval do nudného prostredia programovania a súdnych rokovaní podprahový drive, napätie. Hudba Trenta Reznora (Nine Inch Nails) navodzuje tlmené chvenie, pri ktorom sú aj najtriviálnejšie okamihy z internátneho života tehotné nejakým zeitgeistom, akoby sa popri tom posedávaní za PC a bavení na párty varilo niečo „dejinne zásadného“. Máte pocit, že kliknutie na myš je rovnako dramatické ako výstrel z tridsaťosmičky. Svet pasívneho posedávania rozpohyboval prostredníctvom frenetických dialógov, presne načasovaných, rýchlych prestrihov medzi niekoľkými časovými líniami a uhlami pohľadu súčasne. Výdatne mu v tom pomáha vybrúsený scenár Aarona Sorkina (Západné krídlo) založený na knižnej predlohe Bena Mezricha „Náhodní miliardári“, prezentujúcej predovšetkým Saverinovo videnie vecí. Myšlienky a vety tu prúdia dejovými vrstvami zdanlivo freneticky, vŕšia sa jedna cez druhú, ako sa to deje pri on-line komunikácii. A táto zmes sa zlieva v jeden vibrujúci model prázdnoty.

Katarzia je v tom, že sa ničoho/ nikoho skutočne nedotknete, pretože vo virtuálnom svete nič nie je skutočné, iba sa tak javí. To presne vyhovuje režisérovmu chladnému, analytickému štýlu. Postavy ostávajú nepreniknuteľné a zastreté, ako reálne osoby za kontami/maskami. Všetko, čo sprostredkoval, je len ich strohý, približný profil bez ďalšej psychologickej kresby – rodinné zázemie, špecifické črty, čiže to, čo vytvára dojem normálnosti/ životnosti. Pozorujeme rozklad a odumieranie (vlastne neexistujúcich) vzťahov medzi hrdinami a ich presun z ľudskej na právnu úroveň. Čo je zároveň mustra, z akou pracuje facebook, kde autentický, fyzický kontakt prešiel na virtuálnu úroveň. Zdá sa, že jediný únik z toho všetkého predstavuje návrat k prvotnému, skutočnému vzťahu (Mark – Erika), čo však nie je možné, lebo nitky sú porušené a program má nastavenia, ktoré nemožno obísť (viď posledný záber). Iróniou je, že stvoriteľovi stojí v ceste jeho vlastné dielo, resp. on sám.

Fincherova Sociálna sieť nie je rutinnou biografiou vynálezcu niečoho, čo používame. Skôr mapou paralelného vesmíru, ktorý žijeme. (zdroj:www.kinema.sk)

09. RED: Retired and Extremly Dangerous

Aj akčné hviezdy starnú, nájdime si nové. Ale najprv ich postavme proti sebe! Takto jasne sa postavil i námet na tento film, ktorý má korene v comixe, no náročky sa tým nepýši. Ide totiž o ľudské bytosti (žiadne sci-fi), dôchodcov zo CIA v podaní starnúcich, ale stále vitálnych hviezd a hlavne o ich súboj s novou krvou.

Aj po tých rokoch sa niekomu nepáči, že sú títo vyslúžilci na odpočinku. Po jednom ich začne likvidovať pomocou CIA, pod vedením mladého Williama Coopera (Karl Urban). Ten však narazí na tvrdý oriešok, áno, správne, Bruca Willisa alias Franka Mosesa. Ten si žil pokojný život, kde jeho najväčším adrenalínom bolo balenie mladej Sarah (Mary-Louise Parker) cez telefón. Práve, keď nadíde čas na prvé stretnutie, Franka sa pokúsia zabiť. Tak sa Sarah, chtiac-nechtiac bude musieť nechať ochraňovať týmto bývalým agentom. Frankovi budú pomáhať jeho bývalí kolegovia Marvin (John Malkovich), Joe (Morgan Freeman) a neskôr sa pripojí i tvrďačka Victoria (Helen Mirren).

Celý film je o priamočiarom, akčnom a hlavne zábavnom vyšetrovaní, kto je za týmito vraždami (a pokusmi). Dostávame sa do zaujímavých miest, či už je to sídlo CIA, ruská ambasáda, alebo “dom v aute”. Zápletkou sa trápiť nebudete, tak ako isto čakáte, ide tu o vzájomné vymieňanie si názorov medzi kolegami. Často i vtipné! Čo ma ale zaujalo, je vzťah medzi hrdinami na opačných stranách. Frank a William, mačka a pes, dedo a vnuk. Táto rivalita vás donúti porovnať i samotných hercov, kde vlastne Bruce Willis čiastočne (ešte predsa neumiera) prenecháva svoje miesto novej generácii akčných hrdinov. Karl Urban by do tejto generácie mohol pokojne patriť. Uvidíme, či mu dajú miesto vo väčšom projekte. Pre mnohých môže byť lákadlom i ladná Helen Mirren, ktorá hrá na prvý pohľad chladnú agentku, čo nemá problém zabiť vlastnú lásku, len aby splnila svoju úlohu. Menej ako herci už zaujme technické poňatie. Pokusy o cool zábery vychádzajú tak napoly a niekedy sú skôr naškodu. Rozhodne sa ale na tejto ľahkej oddychovke zabavíte. (zdroj: http://www.feelingmovies.sk)

10. Kind of a funny story

“Někdy to, co je ve vaší hlavě, není tak šílené, jak si myslíte.”
Klinicky depresivní teenager získává šanci o nový start poté, co jej přidělí na oddělení dospělé psychiatrie.

NEVERIM.sk dáva svoj hlas Sociálnej sieti – najneobvyklejší námet, najúspešnejší príbeh, najnezaraditeľnejšia kategória, najrozporuplnejšie ohlasy… Jendoznačne stojí za videnie…

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: